JEŽIŠOV POHREB

V staroveku smrť neznamenala pre odsúdenca aj zároveň koniec trestu. Rímske právo poznalo ešte jeden ponižujúci trest: neúctu k mŕtvemu. Máme veľa svedectiev, že príbuzným popraveného nebolo povolené pochovať mŕtveho a oplakávať ho. Aby bolo vydané telo mŕtveho, k tomu bolo potrebné špeciálne povolenie – akt milosti.
Naopak, v porovnaní s rímskym bolo pre židovské cítenie odmietnutie pohrebu niečo tak strašné, že sa neodopieralo ani zločincom. Preto židovský zákon stanovil, že ani popravenému rúhačovi sa nesmie odoprieť, aby bol po smrti zavinutý do ľanového plátna.

Pre Ježiša sa snažil vybaviť pohreb Jozef z Arimatey. Ten dovtedy zo strachu pred farizejmi ukrýval svoje zmýšľanie, avšak Ježišova smrť z neho učinila vyznávača. „Jozef kúpil plátno, sňal Ježiša z kríža, zavinul ho do plátna a položil do hrobu, ktorý bol vytesaný v skale a ku vchodu privalil kameň.“ (Mk15,46) Marek tak konštatuje, že mŕtve Ježišovo telo neostalo nahé a že nebolo bez piety niekam odpratané, ale že mu blízki pripravili dôstojný pohreb.

S istotou môžeme predpokladať, že Jozef z Arimatey nezvládol pochovávanie sám. Evanjelista Ján uvádza ešte jedného pomocníka. Bol ním Nikodém. Ten priniesol zmes myrhy a aloe, asi sto libier – libra vtedy vážila 327 gramov, teda dobrých 32 kg, aby sa spomalil rozkladný proces pochovaného tela. „Vzali Ježišovo telo a zabalili ho s vonnými látkami do plátna, ako je to u Židov pri pochovávaní zvykom.“ (Jn19,40)

Pre pohreb zakrvaveného tela platili u Židov zvláštne predpisy, ktoré pravoverní  Židia dodržujú dodnes. Keďže krv bola považovaná za sídlo života, telo neumývali, ale pochovávali také, aké bolo.

PRÍBUZNÉ KAPITOLY: Golgota, Chrám Božieho Hrobu